Fotogaléria

Náhodný výber z galérie

Náhodný výber z galérie

podpisy do Pamätnej knihy

Aktuálne počasie

dnes, štvrtok 28. 3. 2024
mierny dážď 11 °C 6 °C
piatok 29. 3. slabý dážď 14/5 °C
sobota 30. 3. oblačno 18/7 °C
nedeľa 31. 3. polojasno 20/10 °C

Návštevnosť

Návštevnosť:

ONLINE:1
DNES:176
TÝŽDEŇ:693
CELKOM:544699

Dátum a čas

Dnes je štvrtok, 28.3.2024, 17:00:42

Navigácia

Obsah

História v spomienkach


Učupené predstavenie 
Pani barónka rada navštevovala kultúrne podujatia. S obľubou chodila na divadelné predstavenia. Jednu krásnu nedeľu sa rozhodla, že pôjde na predstavenie do Lipian. Nechcela však ísť sama. Zaumienila si, že vezme so sebou slúžku, ktorá jej už dlhší čas oddane posluhovala. A tak sa aj stalo. Slúžka sa nesmierne tešila, veď v divadle ešte nikdy nebola. To bude zážitkov, hádam aj na kilá! 
Pekne sa vyobliekala, a potom už len čakala, kedy sa vyrazí do Lipian. Chvíľa CH nastala. Keď prišli do divadelnej sály, predstavenie už bežalo v plnom prúde. Barónka si rýchlo sadla do voľného sklápacieho kresla. V hľadisku už bola tma. Chudinka slúžka nevedela, ako si má sklopiť sedadlo, a preto celé predstavenie zostala učupená. O zážitok viac. 
Aj kultúrou možno priniesť obetu.
/ st /

Nábožná skúška
Dvaja kamaráti rovesníci sa rozhodli, že pôjdu študovať na vysokú školu. Obaja boli prijatí bez väčších ťažkostí. Začali sa „poctivo“ učiť. 
Prvý semester im ubehol tak rýchlo, že to skoro nezbadali. Keby nebolo potrebné ísť na prvé skúšky! Prvýkrát predstúpiť pred profesora v objatí totálnej trémy a strachu. Dokázať, že práve ja patrím na túto školu a nie som tu náhodne. Aj takéto myšlienky mohli víriť v hlavách tých dvoch.
Konečne nastal deň skúšky. Deň odkrytých kariet a pravdy! Obaja prišli dôstojne oblečení. Skúšanie sa začalo. Keď vyšiel prvý z levovej jamy, teda z profesorovej pracovne, a mal skúšku za sebou, hlboko si vydýchol. Ten druhý sa ho spýtal: „Ako si dopadol?“ „Keď profesor kládol otázky, tak som sa žehnal. A keď som odpovedal, tak sa žehnal on. Ale inak som skúšku urobil.“
/ ti, pk /

Seniori spomínajú s úsmevom
Prišla jar a tak sme na sami predek išľi jarovac do poľa. Gruľe sme sadziľi i jarce šaľi. A jak prešla tota jar, ta sme išľi do ľesa na drevo, na luki i do Koňišova a do Pekľiska. Sem – tam, ket še dalo, ta sme i ukradľi. Raz prišol za mnu Soľar z Nižneho Slafkova. Un bul poľesni a pital še me skadzi mam toto drevo. Ta ja hvarim, že z lukoch. A un mi nato, že to ňe z našich lukoch, aľe s Kapituľskeho. A ja mu nato – ta sluchajce, ja z našej luky vžal, šak toto drevo je hlatke a na vašich roľoch rošňe halužate. A potom poľesni ňechal totu vec tak a pošol het.      
/ av, kp / 
PS: Nepokradneš!

V ľece
A potom prišľi žňiva. Ta už dze še dalo, tam še žalo, popritim i pošpivalo. Na sami predek som išol pod Vaňbarek, tam bulo tak f sluňu. Tam najskorej zrelo. Tam sme išľi žac žito. Už bulo take zrele.
Ket bula šumna noc, mešaček švicil, ta človeku ňedalo pokoja. Išol košic. Ta co mal robic! O jednej, o druhej, podľa teho jaki čas bul. Jarec som pošol košic za Huru. Na jednim boku tam bulo hamborske a po ľavej straňe visocke. No a Visočaňi takisto tam išľi košic po svojim. V noci fšadzi cicho. Ja pošol košic z jednim od nas. Buľi sme dvojmi Hamborčaňi. A jak sme košiľi, ta sme še tak dohvaraľi – no ľen na Visočanoch zahukajme, bo oňi še hňivaju. Ta ja vžal i zahukal som hu – hu. A Visočan, potom co začul, ta hvari – čuješ, už ho nagibuje, čuješ.
A mi, ket sme to čuľi, ta sme še zašmiaľi. Češka bula ftedi doba, aľe ľudze maľi ku sebe jakoška bľižej, neš teras.                   
/ + andrej vaľko /

Na zabave
V ľece bulo veľo roboti, aľe i veľo zabavi. Ta už v ňedzeľu sme chodziľi dakus še povešeľic. Maľi sme v dzediňe muzikantoch, co znaľi paradňe hrac. Mišľim, že trojmi buľi. Ej, aľe dobre hraľi. No ta sme chodziľi tancovac. Hibaj do Stareho jarka, na kamence, tam bula prima voda, co hurkala kolo nas. Dakedi sme pošľi i na Paňavu, tam dze teras hasicki sklad. Tam sme tiš potancovaľi. A ket prišlo dzevec hodzin, koňec zabavi pomali še bľižil. Prestaľi hrac a ktori mal dajaku frajirku, ta išol za ňu a ktori ňimal, ta išol spac. Šumňe sme še poroschodziľi.
A že jake tance še zvikľi u nas pres zabavu tancovac? No ta čardaše, polki, valčik, krucena do šafľika.
/ + andrej vaľko /

Uš prišľi mešace s „r“ 
Ta tak še hvari, že tote mešace, co še pišu s pimenkom R, su chladne a treba topic, bo mrazi ešči trimaju nad prirodu svoju vladu. No a ket pridze september, no hlavňe oktober, treba še obľikac do kabatoch a v žime potom i do okrucankoch. Starše chlopi uš v septembru obľikaju hrupše ancugi i chadžajki. Ta znace staroba – choroba. Čim človek starši, tim vecej mu žimno. I ja še už rozhodla kupic sebe novi kabat, bo ten stari uš dosc ščuchani od toteho nošeňa. Mušim tiš kuščičko merkovac, jak vipatram. Muj stari bi me ňedal za švet. Ta reku idzem sebe kupic dajaki kabat, žebi som nezamarzla jak huš na fare vo Visokim.
/  upravil kp / 

Seniori spomínajú ... / o udajnim  historickim pozaďu daktorich mestoch v chotaru i mimo ňeho /
Že, co to je Kekačova luka? Ta to jednoducha historia, ňe? Tam bul dakedi hajtol, dňeška ho volame poľesni. A ten hajtol še pisal Kekač. Mal totu luku a za to še do dňeška dňa vola tota luka Kekačova. I bi som vam ju ukazal, aľe už me nohi nesluchaju. A potom mame i Pastirovu luku. Totu luku mal pastir. Ľenže to šicko uš s krakami zaroslo. A z Pastirovej luki vedze draha do Dluhej doľini. A ešči vam povim o Kvakovim poľu. To bulo paňstva z Brezovici. Jak bojovaľi o kapušanski zamek a ten zamek še volal Magľovec a prehraľi tam vojnu a ten pan Berzevici tam bul tiš zajati. A un mal doma svojich uredňikoch. Jeden z uredňikoch ho mal bars rat. No ta ho išol višľebodzic. Prišol ku jednemu bačovi a požičal od ňeho bačofske šati abo juhaske, to už ňeznam presňe. A potom, tak preobľečeni, pošol do vezňici, dze bul zavreti jeho pan. Že reku išol nafšťivic svojeho pana, ňe? Ta ho puščiľi dnuka. Dakus še porečovaľi a potom še pan chitro prebľik do bačofskeho a tak še dostal na slobodu. A ten uredňik, pisal še Joško Kvaka, zostal šedzec vo vezeňu. Každemu, co bul zajati, otcaľi ruki po zapesce. Aľe ten Joško še potom vracil domu. Skoro vikervacal. Pan še nad ňim zľutoval a daroval mu toto poľo.
Tak mal rat svojeho pana, že podstupil za ňeho i češke muki. Odmena ho potom ňeminula.
/ + michal černický /

Jak to bulo s tim bikom a zo stribrom 
Mi mame Stribernu. I Slafkovjaňi maju Stribernu. Šak dakedi chodziľi na varovačku, jag i teras na radufku s kravami / ani toto už neplatí, lebo radufka už tiež zanikla ako mnoho iných aktivít /. Každi už poznal svojeho bika. I cudze biki mu ňebuľi cudze. Poznaľi už jeden druheho statki. No tak tu pridze druhi dzeň a teho bika ňit. Prišľi ho hľedac vecej chlopi. Pastir hvari: „Tu stadzi višol, ešči vodu pil, stadzi som prešol cez veršek. No a tam bula veľka dzira, pul metra krat pul metra. Ta ňe aš taka veľka, žebi som ňeprehaňal. Ja ju ňemeral, bo aňi nebulo kedy. Aňi ostatňe ňemerali. A tam sme našľi kamiň, na ktorim bula šersc. Tak nas napadlo, či še nahodu nezosmiknul dolu a ňespadnul do tej dziry. Ta rucaju kameňe, ta dluho jakoška ľeca. Pošol daktori z ňich domu po porvas. Potom uviazaľi porvazi, vžaľi švički. Aľe švički potim hašľi. Ňebulo tam vzduchu. Na druhi dzeň za pomoci baterečki našľi v tej dzire zosmiknuteho bika, jak tam ľežel. Zalamal križe, abo co ja znam. No a oňi tam šviciľi dookola. Bulo to veľke jak jaskiňa. Šicko še bľiskalo, vecej jak tote dnešne drahe motore. No ta je to tam stribro, aľe ešči nezrele. Za to nazvaľi to mesco Striberna.
/ + michal černický /

Seniori spomínajú ... / na časy dávno minulé, čo je 20. výročie novembra 89 oproti nim -o chotarnich nazvoch vo Visokim /
Uš prichodzi žima, aľe i tak začnem dohvarac od ľeta. Žalo še, podbirala som za bratom. Ostatňe pošľi hetka, ta sme mi robiľi na roľoch. S tim bratom najstaršim sme še narobiľi jak koňe. Roľoch bulo, ta co. Jag malo ľudzi, ta še treba udrec. Šestra pošla hetka. A dze sme fšadzi maľi poľa? F straňi, na každim onim, F Pagačovim doľe, Pot Kopaňinami, Pri Viľčarňi. Hen tam še volalo Pot Paňsku luku, potim Za huru, Na ľusoch, Pod Vaňbarkom. I V Naľendze buľi roľe. Ej, veľo jest totich mescoch!                 
/ a. bujňáková /    
Dopĺňame ďalšie chotárne názvy vo Vysokej:
podľa priezvisk – Orendaška, Pri Mačugovej luke           
podľa vlastníckeho charakteru – Šedľacka, Na Paňskim

Nočný príbeh 
Bul som na vojenčiňe f Čechoch. Dostal som dovoľenku prisc domu do Zdravec pokukac, jak še doma trimaju našo. Bars som še cešil, že po dluhim čaše uvidzim našich doma. Joj, jak mi šerdečko piščelo za totim štretnucim. Autobusi ňechodziľi tak jag dňeška smirdaju po valaľe. Ta dze, to ňebulo!
Do Prešova som še dostal vlakom. Dajaki furman me vžal až do Sabinova. Či som chcel a či ňechcel, hoci še zvečarilo, puščil som še pešo do Ľipian, a potom i do Zdravec. Ket som tak kračal osamoce, cez mišeľ mi preľitaľi fšeľijake mišľenki, či me len dakto nezahluši, neokradňe, abo f pokoju dojdzem domu.
Najvekši strach som zažil, ket som išol s Torisi do Zdravec. Pomali bula pulnoc. Idzem, kračam z nohi na nohu, už i ňevladam a za mnu čuc fšeľijake zvuki. Čľup, čľap. Uš som bul mocno zostrašeni. Zostal som a čekam či me dakto ňeprenašľeduje. Aľe zvuk še furt opakoval. Nabral som f sebe odvahu a podešol som ku krakom, skadzi vichadzal ten zvuk. A co ňevidzim? Viter pofukoval a virba zahnuta ponad vodu mala dluhe konariska a tote buchaľi do vodi. Ta zato ta voda tak čudňe hurkala, podľa teho, jak ten viter poduval.
I f pokoju som potom dokračal domu. Bul som rat, že še mi ftedi v noci na drahe ňič planeho ňestalo.
/podľa rozprávania spracoval kp /

Jak še richtovaľi Vianoce na Šarišu 
Na Viľiju / Štedrý deň – pozn. / še pošlo do ľesa na stromka. Bapka pekľi bobaľki a variľi fizolovu abo hrachovu poľifku. Potim začaľi pripravovac i kapustovu. Spolu s dzecami uvariľi i šľivi a gruľe. Nešmelo še zapomnuc aňi na pirohi. Namľelo še maku a šicko še mušelo poscihac do večara.
Poobedze priňešľi dzeda stromek a postaviľi ho do chiži. A tak še začalo prizdobovac. Dzeci  zavešiľi na stromek jablučka a fšeľijake drevene ozdobi, zabaľene f pazlutku. Tak priňešľi do dnuka snop slami a daľi ho do roha. 
Jak pľinul čas, ta še pribľižila i hodzina večeri. Na stul še prestrel obrus a pot ňeho še nezapomlo dac stručik cesnaku, ktori znamenal, žebi šicke z rodzini buľi i v novim roku zdrave a potim še položil pot obrus i falatek chľeba, žebi i v novim roku bulo furt co žisc. Dagdzi še davaľi pot obrus i peňeži jag znak dostatku a dakus zarenka jak pripominka dobrej urodi.
Oplatki še pekľi doma.Večar ňemohľi chibovac na stoľe. Podavaľi še tag jag i dňeška s mjadom, s ktorim gazda abo gazdzina pociraľi čola šickim z rodiny, žebi buľi i v novim roku take dobre jak ten mjad. Pret šestu hodzinu še išlo na jarek po vodu. / u nás sa chodí aj umývať do potoka, keď sa zvoní na poludnie / Potim še povinčovalo a voda vo vederku še položila pod stul. Pret večeru še šicke spolu pomodľili a dzekovali Bohu za  dobrodzeňa. S každeho jidla še kusek položil do vedra pre dobitek. Po večeri ucekaľi ňevidate dzifki vonka, bo dze pes zabrechal, tam še maľi vidac.
/ m .bujňáková /

Zapomenute mlade 
Ňezapomňem ňigda na moju svadbu, abo na to, co bulo po jej koncu. Svadobna hoscina bula f Toriše v reštauracii. Prebihala normalňe, tag jak fšadzi, zo šickima ceremoniami. Ľudze še po ostatňim kolečku jak hraľi muzikanci, pomali poroschodziľi ku autobusom. Jeden otchodzil do Brutovec, skadzi pochadza muj muš, druhi do Dubovici, skadzi ja. Mi še rozlučovaľi s čašami v ruke a s hudbistami. Dzekovaľi sme jim za šumne hraňe a otprovodziľi jich aš ku motoru. Maľi sme isc do Dubovici spac pres svadobnu noc, no aňi jeden z autobusoch uš tam ňebul. Kukame, že aňi motora ňigdzi. Ešči dobre, že vedľa bula zabava. Pridzeme do sali, čaše v rukoch a zhaňame dakeho, co ma motor, že nas odveže. Višvetľujeme podrobňe, že mi še ňeška braľi, tu v reštike sme maľi vešeľe, a že teras nas nakoňec zapomľi. Šofer pošol ku muzikantom a dal zahrac novomanželom, taže sme tam ešči tancovaľi. Tag nas odvezol do Dubovici. Nabaľiľi sme i kolača, i paľenki. A ket sme sebe išľi ľehnuc, ňebulo už dze. Fšadzi i po posceľoch, i po žemi ktoška z rodzini spal. Ta uš sme aňi ňeľihaľi, ľen sme še umiľi, prezľekľi a išľi takoj do koscelka. Take bulo vera mojo vešeľe i svadobna noc.
/ sh, upravil kp /                                                                                                                                                   

Cintir 
Tento príbeh mi vyrozprával môj otec a dozvieme sa v ňom o zabávaní sa mládeže v minulosti. Napriek pôstnemu obdobiu vám ponúkame tento príbeh v plnom znení, aj so zábavnými pasážami.
„V minulosci še mlade ľudze zabavjaľi inakši neš dňeška. Nešedzeľi pri počitačoch, aňi po internece nesmirdaľi. Vecej chodziľi vonka po dzedziňe. Paropci vimišľeľi pulno nezbednoscoch. Jedna partija še tak zabavjala, že kto pujdze na cintir / u nas v Hamborku še zviklo hvarec cintiru i temetuf - z maď. temeto, napriklad moja neboha bapka furt použivaľi toto prislufko, bo chodziľi ešči i do maďarskej školi a tam še mušeľi po maďarski i modľic, do dňeška dňa spominam, jag me učiľi počitac po maďarski – pozn. red. / o pulnoci a prejdze še po ňim. 
Večar še zo sušednej dzedzini vracal bačik, ktori sebe f karčme dosc vipil. Cintir ešči ftedi ňebul oploceni, a tak bačik vešol rovno tam, dze ho vodzilo, ňe? Kedz prechodzil pomedzi hrobi, zašpontal še o dajaki pomňik a ostal na žemi spac. Po pulnoci jeden s parobkoch mušel prejsc pres cintir, tag jak še dohodľi. Žeby zahral dakus strachu, ta pokrikoval a dodaval sebe odvahu. A toto pokrikovaňe zobudzilo už vitrižveteho bačika, ktori začal stavac spomedzi hroboch. Predtim odvažni parobek še skoro pominul od strachu. A tag maľi z ňeho ostatňe paropci na dluhe roki srandu.“
/ tomáš /